Druhým ustanovením, ktorému sa v rámci okolností vylučujúcich protiprávnosť chceme venovať, je § 25 Trestného zákona, ktorý definuje, čo sa rozumie pod pojmom „Nutná obrana“.

Skôr ako prejdeme k samotnej definícii nutnej obrany, zopakujme si dôležité ustanovenia Trestného zákona, ktoré je potrebné pred tým, ako chceme posudzovať okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu určite poznať.

Trestný zákon v § 8 definuje, čo znamená pojem trestný čin, kde sa uvádza, že: „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Inými slovami je trestný čin protiprávne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky uvedené v trestnom zákone pri jednotlivých definíciách trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Materiálny znak trestného činu (nebezpečnosť činu pre spoločnosť) sa posudzuje iba v prípade prečinov.

Len na vysvetlenie uvedieme, že prečin, zločin a obzvlášť závažný zločin sú všetko trestné činy, ktoré sa líšia len v spôsobe zavinenia, prípadne v hraniciach sadzieb odňatia slobody. Prečinom sa rozumejú všetky nedbanlivostné (spáchané neúmyselne) trestné činy ako aj úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov. Zločinom je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov a obzvlášť závažný zločin je zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov.

Potom, čo sme si v krátkosti definovali trestné činy je čas, aby sme si zadefinovali samotný pojem nutnej obrany, ktorá je v § 25 ods. 1 Trestného zákona uvedená nasledovne:

„Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.“

Tí z Vás, ktorí si čítali predchádzajúci článok zaoberajúci sa krajnou núdzou si iste všimli veľkú podobnosť definícií krajnej núdze a nutnej obrany. Na začiatok si však opäť definíciu nutnej obrany rozoberieme podrobne, aby ste krízovú situáciu správne vyhodnotili a čo je najdôležitejšie, aby ste správne posúdili okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu, v medziach ktorej máte konať.

Na správne pochopenie definície nutnej obrany si musíme vysvetliť jej jednotlivé časti.

„Čin inak trestný“, ...... – myslí sa tým akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona (napr. krádež, nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami, ublíženie na zdraví, lúpež a iné), ktorý by bol trestný, keby neexistovala konkrétna okolnosť vylučujúca protiprávnosť a zároveň taký, ktorý niekto spácha, aby ...

A tu prichádza na rad ďalšia časť definície, ktorá vyjadruje, kedy (za akých okolností) niekto (obranca, ktorý koná v medziach nutnej obrany) môže páchať trestný čin tak, aby nebol trestnoprávne postihnutý.

„ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok“, ..... – zatiaľ nám je teda zrejmé, že niekto v nutnej obrane pácha trestný čin, aby odvrátil priamo hroziaci alebo trvajúci útok...

Čo si však predstaviť pod pojmami „priamo hroziaci alebo trvajúci útok“? Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom. Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Útočník sa napríklad nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom. Vtedy je dôležité útočníka upozorniť, že ak bude pokračovať (napr. v približovaní sa), tak sa budete brániť.

Veľmi dôležité je pochopenie samotného pojmu „útok“, ktorý môžeme definovať viacerými spôsobmi:

Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka. (napr. človek hucká na iného človeka psa, človek úmyselne riadi auto tak, aby priamo hrozil útok na život, či zdravie iných)

No a posledná časť definície znie „záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.“

Pod záujmom chráneným Trestným zákonom si môžeme rovnako ako v prípade krajnej núdze predstaviť život, zdravie, slobodu a ľudskú dôstojnosť, majetok, práva a slobody, rodinu, mládež, hospodárske záujmy a iné záujmy spoločnosti chránené Trestným zákonom.

Po zhrnutí si celej definície môžeme teda konštatovať, že nutnú obranu môžeme chápať tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin. Je však dôležité uviesť, že **obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. **

Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin. Pri posudzovaní, či útok priamo hrozil alebo trval musíme však prihliadať obdobne ako pri krajnej núdzi aj na hľadisko objektívne (aká bola reálna situácia) a hľadisko subjektívne (ako sa situácia javila obrancovi).

Od samotnej definície nutnej obrany, ktorá je uvedená v § 25 ods. 1 Trestného zákona teraz prejdeme k § 25 ods. 2 Trestného zákona, teda k podmienkam, kedy nejde o nutnú obranu.

Z dikcie § 25 ods. 2 Trestného zákona vyplýva:

„Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.“

Základným kritériom hodnotenia nutnej obrany a zároveň požiadavky oprávnenosti nutnej obrany je § 25 ods. 2 Trestného zákona, ktorý uvádza, že nejde o nutnú obranu, ak bola celkom zjavne neprimeraná útoku a to najmä vzhľadom na:

Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku (kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia), miesto útoku (menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia), čas útoku ( na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného – judikát sp. zn. Zm I 62/1939 (Rt 6327/1939), okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka (zdravotný stav útočníka, ovláda bojové umenia a poznám ho, je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu) a v neposlednom rade aj na okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu (obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi – napr. momentálna choroba, strach atď.).

V súvislosti s nutnou obranou sa môžete často stretnúť s pojmami ako sú extenzívny a intenzívny exces z nutnej obrany.

O intenzívnom excese z nutnej obrany hovoríme vtedy, ak bola obrana celkom zjavne neprimeraná útoku a o extenzívnom excese z nutnej obrany vtedy, ak nebola nutná obrana súčasná s útokom.

V predchádzajúcom článku pojednávajúcom o krajnej núdzi sme si uvádzali, že táto sa riadi 2 zásadami:

Zásada subsidiarity Zásada proporcionality Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napr. volal najskôr políciu, pomoc atď.

Zásada proporcionality je vlastne vyjadrená v § 25 ods. 2 Trestného zákona a teda platí, že obrana nemôže byť zjavne neprimeraná útoku.

Pre úplnosť je nevyhnutné ešte minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 4 Trestného zákona nasledovne:

„Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.“

Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je. Na príklade si je možné putatívnu obranu vysvetliť tak, že obranca sa skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu, za ktorým sa obranca skrýva niekto prišiel a na toho obranca spoza rohu použije drevenú palicu, avšak následne zistí, že sa nebráni voči útočníkovi, ale obranu smeruje voči náhodnému okoloidúcemu. (omyl spočíva v nedbanlivosti putatívneho obrancu a tak bude aj jeho konanie posudzované ako nedbanlivostný trestný čin).

Pri spracovaní článku nám ako podklad okrem vlastných vedomostí slúžila aj kniha Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu – JUDr. Eduard Burda, PhD. – 2012

Ak Vás teória okolností vylučujúcich protiprávnosť činu zaujala, neváhajte a navštívte naše odborné kurzy s možnosťou diskusie.